Tento román-esej sa vymyká zo všetkého, čo autor napísal, a predsa to akýmsi spôsobom završuje. Nie je to ani román v konvenčnom zmysle slova, ani sled reflexií, ani fantazijné
rozprávanie, ani podobenstvo v biblickom chápaní. Je to Saint-Exupéryho odkaz, druh spisovateľského i filozofického testamantu, dielo v ktorom chcel vysloviť všetky svoje názory, postoje, myšlienky, sny, obavy... Takáto kniha sa píše celý život a je symbolické, že ju autor nestihol dokončiť.

Román-esej Citadela začal písať Antoine de Sain-Exupéry v roku 1936 a písal ho do posledných dní svojho života.

Na rozdiel od väčšiny jeho kníh nečerpá priamo z leteckej tématiky. Práve naopak: je časovo neukotvená, nemá zreteľný dej, a predsa sa číta ako vzrušujúci príbeh.


„Uprostred úvah o moci, ktoré sa zapletajú, prekrývajú, protirečia si ako cesta transcendentna, úvah o zániku národov, o neuchopiteľnej podstate civilizácií, ktoré sú také krehké a vždy ohrozované zvnútra a iba zvnútra, uprostred úvah o božskom mlčaní, o plodnom protirečení lode a mora, hliny a hrnca, vojaka a jeho nepriateľa, uprostred všeobecnej dialektiky, čo nebude nikdy uzavretá, zrazu zázračná veta o nestálosti lásky, istota čohosi neukončeného, raneného, nedovŕšeného, čo nikdy srdce neopúšťa.
To už je však Citadela, na ktorej pracuje päť rokov, na ktorej bude pracovať, kým bude žiť."

Erich Deschodt, Saint-Exupéry


Citadela vychádza v slovenčine prvý raz v preklade a s fundovaným doslovom Jána Švantnera. Venoval sa prekladu Citadely niekoľko rokov. Nateraz je to vyvrcholenie jeho prekladateľskej činnosti. Treba zdôrazniť, že je to nielen prvý preklad tejto knihy do slovenčiny, ale aj prvý kompletný preklad v Čechách i na Slovensku, pretože české vydania doteraz vychádzajú nekompletné, oklieštené o viaceré dôležité kapitoly.