Wiliam Saroyan patrí k tým americkým spisovateľom, ktorých tvorba bola žánrovo i druhovo veľmi pestrá. Viaceré jeho práce sú svojskou symbiózou dvoch či niekoľkých žánrov, čo možno povedať aj o tomto diele z roku 1963, v ktorom sa prepletajú prvky fiktívnej i vecnej literatúry. V tomto umne skomponovanom celku sa poviedky a eseje spájajú do originálneho viac-menej esejistického útvaru. Ide o akési účtovanie spisovateľa, ktorý ešte neumiera, ale je dosť starý, aby zhodnotil svoj život i tvorbu. Ako obyčajne, spisovateľ aj tentoraz chápe sám seba ako súčasť niečoho - rodiny, národa, spoločenstva a ľudstva - a z podobného pohľadu posudzuje aj vlastné dielo. Ešte neumieram sa číta ako každá Saroyanova próza: ľahko a dobre, hádam aj preto, že v ňom nechýba autorov typický humor, nadhľad a príslovečná ľudskosť.