Obsah Shakespearovej známej drámy Kráľ Lear je všeobecne známy. Do istej miery pripomína našu ľudovú rozprávku Soľ nad zlato: starnúci kráľ sa chce dozvedieť, ako ho majú rady tri dcéry. U Shakespeara aj v rozprávke dve dcéry ho slovne okiadzajú a vzápätí sklamú, tretia ho nechce balamutiť prázdnymi rečami, kráľ ju podozrieva z nelásky a odvrhne ju. Z tohto istého základu vychádza aj pôdorys románu Christophera Moora Šašo – tentoraz známy príbeh prerozpráva kráľov dvorný šašo. A hoci na britskom dvore vládne rovnaká pretvárka, zrada a intrigy ako v Shakespearovej tragédii, u Moora kráľ nie je poľutovaniahodný a sklamaný starec, ale ešte väčší pokrytec ako jeho dve nevďačné dcéry.
Šašovský rozprávačov uhol umožňuje príbeh uvoľniť do absurdných rozmerov. Moore pri motivácii svojich hrdinov hýri nápadmi, situačnou komikou, slovnými kalambúrmi, ale aj prekračovaním tabuizovaných tém a používaním slov, pri ktorých sa v médiách zvyčajne pípa. Sme svedkami nespútaného rabelaisovského humoru, a ako Moore v doslove priznáva, aj Leara by najradšej postrčil do priepasti, aby žalostnými monológmi toľko nekvílil.

Pravdaže, Moore pracuje nielen s motívmi z Kráľa Leara, ale na pomoc si berie aj ďalšie Shakespearove hry. Tak sa v románe vyskytujú aj tri čarodejnice z Macbetha, paroduje sa Hamlet aj s jeho slávnym monológom o bytí a nebytí, zjavuje sa duch v podobe ženy, manipuluje sa s jedmi a zázračnými prostriedkami na udržanie lásky. Moorov Šašo je netradičný a nekonvenčný pokus o literárnu persifláž: čitateľa poznajúceho Shakespeara nepochybne zaujme domýšľaním známeho príbehu a prehlbovaním osudu známych postáv. Menej zasväteného čitateľa si zase získa najmä autorov humor, ktorý je v súčasnej literatúre taký vzácny. A možno ho privedie – ako to v doslove spomína aj sám autor – k tomu, že sa zoznámi aj so Shakespearovým dielom.